OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Po skúsenostiach s koncertom OBEY THE BRAVE a spol., ktorý sa začal až hodinu po oficiálne uvedenom štarte, som na piatkový krst debutového albumu košických WASTAGE, korunovaný koncertom poľskej tech/groove deathmetalovej univerzity DECAPITATED, prišiel až na siedmu. A tak som nestihol úvod v podobe rakúskych metalcoristov CHEMICAL CANCER, ktorí síce nehrajú nič iného než dnes už „starú dobrú“ zmes harmónií i rezačiek požičaných z melodického death metalu, trochy najedovaného HC a pár pasáží odspievaných melodickým vokálom, ale z Youtube to retrospektívne rozhodne neurazilo. Až škoda, že chlapci pravdepodobne robili len hudobný podmaz publiku, pomaly sa trúsiacemu do Colla, lebo pri nasledujúcich RESONANT OF MIND ho tvorilo odoka iba niekoľko desiatok kusov.
Štvorica z nemeckého Burghausenu by štýlovo viac zapadla na vyššie spomenutom koncerte dva dni predtým, fakt bolo počuť, že ROM vznikli v roku 2010 za dosť nízkeho vekového priemeru a rozhodne nie s cieľom stať sa posilou akejkoľvek ortodoxne metalovej scény. Znela emotívne a „post“ zafarbená moderna, mixujúca metalcore, trochu skandovaného HC, nejaké tie klepačky a dosť zasnených emotívnych, prípadne občas až „alcestovských“ pasáží.
Vokálne pestrá záležitosť, od revu a kriku väčšiny zúčastnených až po melodický spev, ktorým prispieval basák. Úmysel iste dobrý, akurát že osobe cynickejšej povahy mohla táto poloha pripomínať napríklad Darinku Rolincovú. Milovníci nálad aj vášní sa bavili, pod pódiom to už vyzeralo celkom solídne (nakoniec vyše 150 platiacich).
Koncert stihol nabrať nejaké časové sklzy, a tak „oslávenci“ WASTAGE, ktorí krst pripravovali naozaj dôkladne, museli svoj set o niečo skrátiť, ak sa malo stíhať všetko. Domácich „navrátilcov“, ktorí v druhej fáze existencie idú naozaj ako píly, som konečne prvýkrát videl naživo. Po temnom intre by situácie neznalý návštevník asi čakal inú hudbu, tu sa ale rezalo presne k téme, ktorou bola zmes thrash metalu a hard coru. Žiadna ultramoderna, z pôvodnej zostavy sú vo WASTAGE len basák Ferry a gitarista Roman, ale aj tí ostatní sú starí harcovníci, takže hudobne sa toto kvinteto pohybuje prevažne vo sférach, v ktorých vyučovali napríklad SLAYER, MACHINE HEAD alebo BIOHAZARD.
V podstate tu metalový prístup s bohatými sólami a istou temnotou, presadzovaný väčšinou inštrumentalistov, zápasí o prevahu s modernejším, crossoverovejším podaním žánru, o ktoré ide frontmanovi Bohušovi (ex-STONE COLD BITCH, ex-SLAVE 4 YOU, ex-ETERNITY). Výsledok je dosť presvedčivý, celkovo mierny nadpriemer, tvrdosť, energia, solídne profesionálny výkon – ohlas vyzeral podľa toho, WASTAGE si tu stihli vytvoriť slušnú fanúšikovskú základňu. Album „Slave To The Society“ prišiel pokrstiť jeden zo zakladateľov, bývalý bubeník Jaro, a členovia DECAPITATED, akt prebehol dôstojne a divoko. Na záver cover „United Forces“ od S.O.D. a nastal čas pre hostí, ktorí pre mnohých boli najväčším ťahákom večera.
Kedysi „teenagerský deathmetalový zázrak“ z poľského Krosna okrem uznania a „podzemnej“ slávy zažil aj veľmi ťažké veci, zo zakladateľov zostavy je v DECAPITETED už len gitarista Vogg, ale v momente, keď táto štvorica prevzala pódium Collossea, bolo jasné, že niečo je inak a sme o level inde. Pretože Poliaci prišli rozdrviť - a aj rozdrvili - s takou dávkou suverenity, aká aj kvalitným slovenským metalovým bandám ešte stále chýba prinajmenšom v úlohách „predskokanov“ na domácich pódiách. Jednoducho sme videli, že tento spolok po svete hrá preto, lebo na tom zamakal niečím viac než len kvalitnou hudbou.
Dovoliť si hrať technický, „polámaný“, strojovo presný, a na druhej strane živý, energický death metal s jednou gitarou tak, že tá druhá naživo ani nechýba, si takisto môže dovoliť málokto, a títo Poliaci patria medzi „vyvolených“.
Ak niekto dúfal, že v programe sa objavia aj veci z dávnych čias, musel čakať až na koniec, jadrom aktuálneho setu bol pochopiteľne najnovší album „Blood Mantra“ z minulého roku, ktorý som si konečne stihol vypočuť až po koncerte, a predošlé záseky „Carnival Is Forever“ a „Organic Hallucinosis“. Pokiaľ ide o domáce počúvanie, DECAPITATED u mňa nie sú v úplne najvyšších „rotáciách“, ale naživo ide o vynikajúci zážitok. To, čo sa hrnie z pódia, v mnohých sekaných, energických pasážach môže pripomenúť MESHUGGAH v technickej deathmetalovej verzii, a keď nastúpia náklepy, vynorí sa aj spomienka na BRUTAL TRUTH z čias „Need To Control“.
Veľkým prínosom pre tento dnes už pojem je takisto suverénny, výborne frázujúci frontman Rafal s kvalitným hrdelným revom, naživo snáď aj hlbším než na nahrávkach. Publikum sa teda naozaj rozbesnelo až pri poslednej bande večera, o to, že atmosféra bola pravá deathmetalová, sa postaral nejeden letec vzduchom, takisto dobrý zvuk a celková nálada v Collosseu. Nakoniec, ak kvalitne obsadený koncert u nás pripadne na piatok, polovicu práce za organizátora urobí už táto okolnosť.
Fotografie: Laci Schürger
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.